Dodiak

Tento týždeň bol bohatý na zážitky. A nedá mi nepodeliť sa o 3 z nich.

1. Slovo ‘plánovať je odvodené od slova ‘plano’. To sa potvrdilo v nedeľu, keď sme po návšteve pohotovosti skončili na detskom internom na Kramároch. Samozrejme sme si na pohotovosti vypočuli, že prečo sme neprišli skôr, no nezmohli sme sa na slovo držiac v ruke piatkový papier od lekára. Na rodnú hrudu si ale treba zvyknúť. Oddelenie vyzeralo fajn, sestričky na slovenské pomery milé a dokonca izba mala aj vlastné WC. Pozornému oku síce neuniklo, že pri maľovaní sa šetrilo či nechcelo použiť maliarsku pásku, aby farba bola len tam kde mala byť, ale aj tak vďaka. Aj nepozornému oku však neušlo, že WC na izbe je bez toaletného papiera.

2. Pondelok ráno v Prešove. Konečne mám občiansky preukaz. Príbeh o tom, ako ma MVSR pri preklápaní dát zo starej databázy do novej stratilo a úradníci mi tvrdili, že som sa natrvalo vysťahoval zo SR je na iný blog. Stále som občan SR a od toľkého šťastia to na mňa prišlo. Na WC – na moje už menšie prekvapenie – nebol toaletná papier. Tak som šiel k okienku č.1 slúžiacemu na informačné účely a mladej dámy som sa spýtal či si tu môžem kúpiť toaletný papier. Nechápavo sa na mňa pozrela a tak som jej povedal, že na WC žiaden nie je. Bol to vietor do jej plachiet a hneď vyštartovala, že či nevidím aký tu chodia ľudia (jej narážka bola viac než jasná). Povedal som jej, že vidím ju a seba a myslím si, že rovnaký ľudia ako chodia sem, chodia aj na benzínku a tam papier je. Zjavne som jej ten vietor z plachiet obratom zobral. Z jej výrazu tváre bolo jasné, že pokračovať v diskusii a pridávať argumenty o prítomnom živnostenskom oddelení – z pohľadu štatistického rozdelenia návštevníkov – znevýhodňujúcom benzínky, je strata jej aj môjho času. Porúčal som sa. Ešte že na Sk neplatím dane, lebo živiť toto …

3. Utorok večer, diaľnica Spišský Štvrtok – Poprad. Som debil (citlivé povahy odkážem na odbornú definíciu mentálneho stavu s IQ pod 70). Došla mi na diaľnici nafta. Myslel som si, že to sa môže stať len mojej bývalej talianskej kolegyni dôverujúcej viac digitálnemu ukazovátku dojazdu ako ručičke ohnutej kolo nuly. Ludovica prepáč! Najprv som si povedal, že toto sa nikto nesmie dozvedieť. Potom som začal rozmýšľať, koho zavolať. Nakoniec – keďže som to pár dni dozadu zaregistroval v novinách – som zavolal diaľničnú patrolu. Prišli, boli milí, odviezli ma na pumpu, požičali bandasku na naftu (mali aj na benzín), vysvetlili prečo nemôžu mať rovno naftu, odviezli z pumpy nas5, pomohli naliať naftu, počkali či naštartujem, popriali šťastnú cestu a nič za to nechceli. Ostal som v šoku.

Po prebratí sa z eufórie predsa len vyvstala jedna otázka s divnou pachuťou na jazyku: Nebolo by predsa len lepšie začať s tým toaletným papierom?